ZÁRUBY, či: Rozlúčka so sezónou 2010

  Je 17. november 2010, čas 08.05 hodín, Smolenice železničná stanica, počasie oblačno, mierny studený vietor. Dnes by sme sa mali tak nejak rozlúčiť so sezónou, nadchádzajúca zima sa o chvíľu prejaví častejšími poryvmi  vetra a snežením. Martin akosi zabudol prísť na bielom koni takže pod horou je trocha blata po predchádzajúcich prehánkach a vysoký tlak spôsobil, že na Záhorí je počas inverzie hmla stlačená k zemi. Na opačnej strane zase je nádherné počasie.

    Dnes to máme jednoduché, cieľ nášho pochodu sú ZÁRUBY, potom smer naberieme na Smolenický zámok a späť na železničnú stanicu.
    Alino zapína na železničnej stanici GPS, obaja nastavujeme hodinky na nadmorskú výšku, zapíname sledovanie a ideme na to. Ako vždy pomaly kráčame k odbočke k obalovačke Cesty Trenčín, ďalej za závoru a už sme na okraji bukového lesa. Listy sú na zem spadnuté, nádherne nám šuchocú pod nohami čo umocňuje prítomnosť jesene. Listy sú bukové, javorové a táto nádhera nám dodáva príjemný pocit. Debatujeme o všeličom čo sa deje okolo turistiky, oblečenia a ani sa nenazdáme a sme pod Havraňou skalou. Je obnažená, pretože stromy sú bez lístia a je vidno celú jej krásu. Začínajúci horolezci z Trnavy ju používajú ako trénignovú skalu. Alinovi je teplo, vyzlieka Polartec a pomaly pokračujeme ďalej. Debatujeme o tom ako sme prechádzali túto trasu v zime a tešíme sa na to až napadne tohtoročný sneh. Havranica je dohľad, a sme hore.

    Na vrchole podanie rúk, úsmevy na perách, pitný režim, jedenie a pokropenie kopca pravou unínskou slivovicou. Ani sme ju neochutnali, len ovoňali a ... Po chvíli oddychu ideme dole, Čertov žľab, Smolenický zámok a cez dedinu na stanicu.
   Ako Alino hovorí, cítili sme sa blažene a nad štandartne a nie je o čom...

Fotografie sú na odkaze:
http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/ZamokSmolenice#
http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/MaleKarpatyZARUBY2010PoStvrte#

VÁPENNÁ - Malé Karpaty

    Sobota, 9. október 2010, čas 08.15 hodín, Plavecké Podhradie. Konečne vyšlo počasie, nádherný deň, slnečno, teplota asi +6 stupňov Celzia, takmer žiaden vietor. Zostava Steve (Števo Irša), Alino Strelec, Zdenko Strelec. Treba využiť jeden z posledných krásnych dní babieho, či babského leta. Ráno v dedine začína sobotňajší ruch, babky  idú kúpiť posledné potrebné potraviny, nasleduje nedeľa a tu je len jeden obchod k tomu určený.

    Takto to vyzeralo na parkovisku neďaleko potoka a hodiny ukazovali aj tu takýto čas. Jednoduché, dohodli sme len malý okruh začínajúci v obci Plavecké Podhradie vedúci smerom k Plaveckému hradu, ďalej na Báborskú, Amonovú lúku, Klokoč, Uhliská, Mesačnú lúku, Vápennú a späť do Plaveckého Podhradia.

    Nádherný deň a príchod jesene v bukových lesoch Malých Karpát vykonali svoje. Nádherne jeseňou vyfarbené listy bukov, sem tam javora umocňovali príjemný pobyt v našich kopcoch. V doline nádherné borové lesy vidno až do diaľky niekoľkých kilometrov. Z Báborskej je vidno Plavecký hrad, vľavo až Rohožnícku cementáreň. Na Báborskej chvíľu pobudneme, pokocháme sa okolitou prírodou a pokračujeme. Ďalšie zastavenie je na Klokoči, tu si to vychutnávame. Alino priniesol klince a každý z nás pritĺka jeden do kríža. Tento rituál je tu zaužívaný, je vidno ich vek, niektoré sú už časom zhrdzavené. Tu niečo pojeme, dodržíme pitný režim, odpočinok a užívame si parádny deň. Najkrajší úsek nás len čaká, občas sa zastavujeme, kocháme sa krásnou záhoráckou prírodou. Opúšťame Mesačnú lúku a teraz už len po nádhernom skalnatom vápencovom hrebeni na samotný vrchol.
Tak toto je náš cieľ, vrchol Vápennej v 752 m.n.m. Je to jeden zo siedmych kopcov vyšších ako 700 metrov. Pre niekoho je to málo, ale my si vážime aj toho čo nám príroda nadelila na Záhorí.
    Pobudneme chvíľu pokecáme s domácimi, zo Sološnice, čo je tiež jeden zo zázrakov. Obyčajne tí čo majú niečo pekné pod oknami ani o tom nevedia. Po chvílke oddychu vyťahujeme palice a pomaly schádzame do doliny, pred dedinou nazbierame pár jedlých gaštanov, tradične si v krčme dáme kofolu a odchádzame domov.
    Takto sme strávili jeden pekný deň v naších Malých pre nás Veľkých Karpatoch.

Fotografie sú uložené na odkaze tu:
http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/MaleKarpatyVAPENNA2010#

Západné Tatry - časť hrebeňa Smutné sedlo-Tri kopy-Baníkov

        Nedeľa, 12. september 2010, čas 7.44 hodín. S bratom Alinom stojíme pri uzávere Roháčskej doliny. 

Počasie v sobotu bolo neprijateľné na činnosť vo vysokohorskom teréne a preto sme sa rozhodli v nedeľu vyhodnotiť situáciu na tvare miesta. Rozhodnutie padne po príchode na rozcestí Smutnej doliny. Pomaly kráčame na Adamcuľu, tu je hmlisto tak pokračujeme ďalej k bývalej Ťatliakovej chate. Podľa toho, že sa zvyšuje tlak je predpoklad dobrej túry. O niekoľko minút stojíme pred dverami Bufetu pri Ťatliakovom jazere. Zastavenie na čaj, Alino ako vždy odovzdáva chatárke zvonček so symbolom Šaštínskej baziliky. Chvíľu pobudneme, kontrola výstroja, tekutín a niečo na zakúsnutie. Všetko je v poriadku, teda odchádzame, zastavujeme sa pri pamätníku Jána Ťatliaka zaslúžilého nestora oravskej a slovenskej turistiky, predsedu Klubu československej turistiky. Odbočíme do kosodreviny vpravo a po chodníku pokračujeme do Smutnej doliny. Začína to veľmi príjemne, hmla sa dvíha, vidno kopce a to v nás vyvoláva príjemné pocity. Plánovali sme, ak bude zlé počasie odbočíme k plesám, ale teraz to vyzerá na Smutné sedlo. Stalo sa, pokračujeme do Smutného sedla. Hovorím bratovi, naposledy v suti v pravo som tu stretol svišťa. A máme šťastie, piskotom sa hlási, objavujeme ho a robíme zábery. Snáď jeden sa vydarí. V serpentínach vidíme turistov kráčajúcich pomaly hore do sedla. Tak poďme za nimi, nech sme skôr hore, tu bude  chvíľa odpočinku. Pitný režim dodržaný  a teraz

hor sa do toho najzaujímavejšieho terénu. Pokračovanie sa začína smer Tri kopy, Hrubá kopa, Baníkov. Na Troch kopách stretávame moravákov, vedúca skupiny konštatuje, ďalej je horolezecký terén... treba mať základy lezenia... pokecali sme a vidíme jej kolegov, hodnotím ich a myslím si - sme lepší. Alino urobil takúto snímku v jednom traverze. Je to paráda trochu si zopakovať niečo z lezenia. Takže na Kopách sme si trocha zacvičili a potom nasleduje kúsok autostrády a potom konečne posledný úsek viac exponovaný a sme na najvyššom bode Západných Tatier na Baníkove v nadmorskej výške 2 178 metrov. Tu nasleduje ako vždy podanie rúk, objatie a poďakovanie, že sme mohli vystúpiť až sem. Pár fotografií, niečo pod zub, pitný režim a zostup do Baníkovského sedla. Tu vyťahujeme palice, lebo je stále klesanie až po Adamcuľu. Tu končíme.

Trocha štatistiky z túry:

Dĺžka trasy	11.93 km
Úseky cesty typu "Pešia"	9.38 km (79 %)
Úseky cesty typu "Lesná/poľná"	0.3 km (2 %)
Úseky cesty typu "Cesta III.triedy/MK"	2.25 km (19 %)
Stúpanie v úsekoch	6.74 km (56 %)
Klesanie v úsekoch	5.12 km (43 %)
Maximálna výška	2178 m n.m. ("Baníkov")
Minimálna výška	1183 m n.m. ("v úseku (321) -> Adamcuľa")
Prevýšenie	995 m
Celkom nastúpaných výškových metrov	1202 m (sklon 17.8 %)
Celkom naklesaných výškových metrov	1202 m (sklon 23.5 %)
Maximálny sklon do kopca	95.8 % (v úseku 48 m, (367) -> Hrubá kopa)
Maximálny sklon z kopca	46.7 % (v úseku 60 m, (371) -> (369))

Adamcuľa	0 km	1187 m n.m.
Ťatliakova chata	1.91 km	1376 m n.m.
Pod Roháčskymi plesami	3.11 km	1527 m n.m.
Smutné sedlo	5.14 km	1950 m n.m.
Tri Kopy	5.66 km	2136 m n.m.
(začiatok "Exponovaný úsek")	5.81 km	2081 m n.m.
(koniec "Exponovaný úsek")	5.93 km	2070 m n.m.
Hrubá kopa	6.17 km	2166 m n.m.
(začiatok "Exponovaný úsek")	6.77 km	2050 m n.m.
Baníkov	7.39 km	2178 m n.m.
Baníkovske sedlo	7.85 km	2030 m n.m.
(koniec "Zelená pešia")	9.66 km	1583 m n.m.
Nad Roháčskym vodopádom	10.22 km	1465 m n.m.
(371)	10.84 km	1311 m n.m.
(z "Pešia" na "Lesná/poľná")	11.29 km	1208 m n.m.
(370)	11.44 km	1195 m n.m.
(z "Lesná/poľná" na "Cesta III.triedy/MK")	11.59 km	1184 m n.m.
Adamcuľa	11.93 km	1187 m n.m.

Fotografie sú na odkaze tu:
http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/ZapadneTatryBANIKOV#

Múzeum Oravskej dediny

 A zase je sobota, 11. september  2010, nešťastný to deň, pretože počasie zase nepraje. Ale jeden z kolegov povedal, celkom zaujímavú vetu: " Počasie je vždy dobré, ale Ty si nevhodne oblečený." A o tom to je a preto si kupujem kvalitné výrobky do každého počasia.

    Takže zmena programu je ako vždy vyhradená a to hlavne v Západných Tatrách. Návšteva Múzea Oravskej dediny má vždy svoje opodstatnenie. A okrem toho je na dnes naplánované vystúpenie dudákov takmer z celej Európy. Záleží však od počasia, možno bude preložené do iných priestorov.
    Možno trocha z histórie: Múzeum Oravskej dediny sa nachádza v katastri obce Zuberec, časť Brestová pod nádhernými horami Západných Tatier - Roháčov. Na pozemku, na ktorom sa nachádza terajšie múzeum nestáli žiadne budovy. Začali sa stavať v roku 1967 a sprístupnené boli verejnosti až v roku 1975. Prevažná väčšina dreveníc je pôvodná, bola odkúpená od majiteľov a prenesená sem, znovu postavená. Expozícia je rozdelená do niekoľkých častí podľa charakteristiky regiónu.
     Ďalej nie je treba žiaden komentár, treba len pozrieť fotografie ktoré som nasnímal a vykonať návštevu.


Fotografie sú na odkaze tu:
http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/MuzeumOravskejDediny#

FLORA - SLOVAKIA

    Pri potulkách prírodu občas vytiahnem to srandovné zariadenie čomu sa hovorí fotoaparát a urobím pár obrázkov z našej nádhernej slovenskej flóry a fauny. Nie sú to fotografie profesionálne, ale o to môžu byť zaujímavejšie vzhľadom na výskyt jednotlivých rastlín alebo živočíšnych druhov. Preto uvádzam miesto nasnímania, aj keď je to zväčša oblasť celého regiónu alebo pohoria. Niektoré rastliny ani neviem správne pomenovať, preto Vás žiadam aby ste mi  uviedli správny názov, ak ho viete. Budem Vám za to vďačný. Existuje veľa rôznych atlasov, ale tieto zábery sú o to pôvabnejšie, že ich sám vidím v prírode a niekedy sa musím za nimi túlať po rôznych kútoch našej vlasti.Myslím si, že ďalšie komentáre sú zbytočné. Nižšie uvádzam web adresy na ktorých môžete pozrieť čo som nasnímal fotoaparátom značky OLYMPUS.

Flora je na adrese:
http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/FLORASlovenskaRepublika#

Jeden motýľ nafotografovaný v Malých Karpatoch nad obcou Buková:
http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/MaleKarpatyEuplagiaQuadripunctaria#

Email: zdenkostrelec@gmail.com

Hrebeň Nízke Tatry západ

     Je 11. august 2010, čas 13.36 hodín, po búransky "púl drehej", miesto ČERTOVICA, známy to horský 

prechod z rozhlasu a televízie...; Brat Alino a ja sedíme na terase Motorestu Čertovica a dávame si jelení guláš a dopĺňame tekutiny na dnešnú časť túry. Plán prechodu hrebeňa sme naplánovali na tri etapy, ale počas túry sme operatívne zmenili na dve časti... Vedúcim na túto akciu je brat Alino, takže treba rešpektovať jeho príkazy... Cítime sa dobre a dnešný deň si chceme vychutnať, počasie je nádherné, vietor takmer žiaden. A ideme na to. Prechádzame cez veľmi frekventovanú cestu k známej to červenej značke a už sme na horskom chodníku, magistrále vedúcej po celom vrchole, začíname teda na východnej časti západnej časti Nízkych Tatier. Ponad lyžiarskym areálom v hornej časti, tesne pred vstupom do lesa sa otáčame späť a vidíme tú nádheru, na ktorú môže byť hrdý každý slovák. Začiatok výstupu je trocha náročnejší vzhľadom na stúpanie, ale trocha sme trénovali takže nám to nevadí. Pri vstupe do kosodreviny sa zastavujeme a hodnotíme pohľady smerom na Vysoké Tatry, v diaľke je vidno Kriváň, doľava zase Západné Tatry a potom naša srdcová záležitosť Malá Fatra. Nádherná je aj Liptovská Mara, ale pokračujeme ďalej. Tu sa cítim ako na korze, chodník nádherný, takmer rovina, nepripadá mi to ako v horách. Je  to asi tým, že  vnímame len pre nás tie najzaujímavejšie objekty. Dnešný deň by sme

 

 mali ukončiť na chate M.R.Štefánika pod Ďumbierom, a tak sa aj stalo. Teraz už len večera, odpočinok a pokračovanie. Večer ešte sledujeme nádhernú oblohu. Ráno vstávame pomerne skoro, kontrolujeme výstroj, tekutiny. Raňajky vynechávame a pokračujeme o 06.00 hodín smerom na Ďumbier. Zo sedla pod Ďumbierom nazývanom Krúpovo sedlo odbočujeme na vrchol Ďumbier 2043 m.n.m. Tesne pod vrcholom nás vítajú pasúci sa kamzíci. Na vrchole robíme pár záberov. Dlho sa nezdržíme, plánovaný odpočinok je na Kamennej chate pod druhým najvyšším kopcom na Chopku. Pod Chopkom z východnej strany sa zastavujeme na fotografovanie stáda kamzíkov. Majú tri mláďatá a my máme radosť, že vidíme jeden z pokladov fauny našich hôr. Na Kamennej chate sme zavčasu, medzičas je vynikajúci, guláš je výborný, nie je ani 10 hodín a tu vzniká myšlienka dokončiť hrebeňovku ešte dnes. Je rozhodnuté, ďalšia dlhšia prestávka bude až na Ďurkovej. Tempo sme nasadili vodcovské, aby sme vydržali tento nápor na fyzičku a psychiku. Ani nevieme ako a schádzame dole k útulni Ďurková, pani chatárka pripravuje kapustu, pečené mäso a knedle k večeri. Vzhľadom na to, že už nemáme až do cieľa sa dostať k tekutinám treba doplniť všetky fľaše. Chatárka sa nás pýta či chceme urobiť rekord... A teraz hore do kopca, z kopca a takto to bude trvať až do konca túry. Nekonečná cesta je do Hiadelského sedla. Teraz už len Kozí chrbát, tu nás zastihla tma, pri svetle čelovky až na Donovaly. Na poslednom stúpaku sme sa riadne zapotili. Na vrchole vidíme svetlá Donoval, Banskej Bystrice a teraz po holi, potom kus lesom a o 23 hodín 08 minút sme pri kaplnke na Donovaloch, ďakujeme panne Márii za v zdraví dokončenú túru...

ŠTATISTIKA:

dĺžka trasy:                                   51,25 km

stúpanie v úsekoch:                       25,45 km

klesanie v úsekoch:                       25,80 km

maximálna výška                      2 043,00 m.n.m. (Ďumbier)

minimálna výška                       1 040,00 m.n.m. (Polianka - Donovaly)

prevýšenie                                1 003,00 m

nastúpaných výškových metrov   2 708,00 m

naklesaných výškových metrov   2 906,00 m

Fotografie sú na odkaze tu: 

http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/NizkeTatryHrebenCertovicaDonovaly#

Fotografie od brata Alina:

http://picasaweb.google.sk/110248569179312063126/CERTOVICADONOVALY#

RONDEL - Holíčska kultová svätyňa

     Mnohí Holíčania chodia denne okolo akýchsi kameňov uložených do nejakého tvaru na nádvorí Holíčskej majoliky a ani nevedia aký svetový skvost majú. Je to praveká kruhová svätyňa, teda RONDEL. Rondely v európskej časti sa objavujú už z obdobia spred 6 500 rokov. Najznámejší sa nachádza v anglickom Stonhenge, na fotografii vľavo. Bol vybudovaný v období 2.950 až 1.600 pred Kristom. Na Slovensku sa nachádza približne 56 týchto stavieb, ale s tým rozdielom, že boli vybudované o 2 000 až 3 000 rokov skôr. Z toho vyplýva, že na britské ostrovy sa výstavba dostala z východu. Rondely boli objavené na Slovensku, Morave, Rakúsku, Bavorsku. Stavba bola budovaná do kruhu o priemere 30 až 300 metrov, ohradená asi 4 metrovou priekopou,  na štyroch miestach rovnomerne prerušenou. Tieto miesta slúžili ako vstup do svätyne.

V Holíči bol rondel objavený v roku 1988 pod Kalváriu. Pozostával z 22  kultových kameňov rozdelených na mužské a ženské kamene. Hlavný kameň má výšku asi 6,8 metra, na ňom sa zachovalo aj najviac dekorácií.

A takto vyzerá nové uloženie kultových kameňov. 

Dôvod bol výstavba pod Kalváriou a treba poďakovať výskumu, následnej záchrane hlavnej časti objektu. Celý výskum a záchrana sú publikované v knihe Kamene zabudnuté času, Kamene pradávneho času od PhDr. Rudolfa Iršu, pozrite aj webové stránky http://megalit.szm.com/

Ešte treba pripomenúť, že dodnes bolo zachovaných priamo v teréne len asi 1/5 priekop, ktoré boli pôvodne hlboké asi päť a široké asi sedem metrov. Priekopa vonkajšia, mala priemer asi 60 metrov. Rondel, teda stavba pozostávala z dvoch priekop. Medzi priekopami bola umiestnená stavba z 8 kultových kameňov a v strede bola jedna stavba. Teda hlavný idol, je zreteľne na ňom vidno detail kladiva t.j. atribút boha hromu.

Fotografie: http://picasaweb.google.com/zdenkostrelec/HolicRondel#

Západné Tatry - Ostrý Roháč

    V nedeľu, 27.júna 2010 som si dal za cieľ potúľať sa opäť po Smutnej  doline, pozrieť čo je nové v Roháčskej doline. Keď som po niekoľkých dňoch videl Skriniarky, týždeň boli neustále celé Západné Tatry v mrakoch, povedal som si, nevyužiť takýto krásny deň by bolo hriech.

    V Bufete pri Ťatliakovom jazere  je posledná možnosť občerstvenia, takže doplnenie tekutín a hor sa do Smutnej doliny. Horská služba vykonáva vynášku pre Slovenskú Televíziu, chlapi nesú techniku pre nasnímanie scény z tohoto nádherného kúta Slovenska do nového filmu.

    Pomaly kráčam po horskom chodníku, sledujem nádheru, po ľavej ruke mám Volovec, vedľa Ostrý Roháč, Plačlivé a teraz vidím už aj Smutné sedlo. Ešte nie som ani rozhodnutý ktorým smerom sa rozhodnem. Prvé rozhodnuntie padlo pri rozcestníku vo výške 1522 m.n.m. Pokračujem do Smutného sedla. Po chvíľke sa stretávam s turistami z Ostravy ubytovanými v neďalekom Zuberci. Prehodíme zo pár slov a ani sa nenazdáme pokračujeme v skupine pomaly nahor. Pískanie nám oznamuje prítomnosť svišťa. Krásavec sa nám objavuje medzi kameňmi vpravo vedľa chodníka, pozorujeme ho, po chvíli sa stráca v suti a my pomaly pokračujeme vo výstupe. Ešte jedna serpentína a sme v sedle teda Smutnom sedle vo výške 1965 m.n.m. Zastavujeme na dodržanie pitného režimu, a treba rozhodnúť o absolvovaní túry, rozhodol som sa prejsť hrebeňovú časť cez Plačlivé, Ostrý Roháč, Volovec, Rákoň a späť k Bufetu pri Ťatliakovom jazere.

  Tak táto krása nás čakala, myslím, že nie je čo dodať. A teraz to začne. Čaká nás ten najvyšší kopec tejto časti vrcholovky a je to Plačlivé 2126 m.n.m. Nie je taký náročný na výstup ako Ostrý Roháč, ale je to krásavec. Je to ten prvý zprava na fotografii. Na vrchole zastavujeme, je vynikajúca viditeľnosť. Rozhľady sú nádherné, vidno Nízke Tatry, Vysoké Tatry s naším národným štítom Kriváňom ... Teraz zostúpime nižšie, aby sme si mohli vychutnať aj trocha lezenia na Ostrý Roháč. Exponované časti sú zabezpečené reťazami. Moji spolulezci ich používajú, ja si to vychutnávam tak, ako sa patrí na JAMES - áka. Na vrchole stretávame poliakov, fotografuje sa a teraz zase zostup dole do sedla kde odbočuje modrá značka k Jamnickým plesám. Pri zostupe sme si zopakovali niečo z lezenia. A teraz už len autostráda až dole cez Volovec, Rákoň.

Posledné foto spod Rákoňa, moraváci riadne vysmiati, šťastní z prežitého dňa, ktorý bol zároveň ich posledný z dovolenky prežitej v našej krásnej prírode...

Fotografie sú uložené tu:

http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/ZapadneTatry#

ŠTATISTIKA:
dĺžka trasy:                                               9,61 km
stúpanie v úsekoch                                    5,38 km
klesanie v úsekoch                                    4,13 km
maximálna výška                                2 215,00 m.n.m. - Plačlivé
minimálna výška                                 1 376,00 m.n.m. - Ťatliakova chata
prevýšenie                                             749,00 m
nastúpané výškové metre                    1 006,00 m
naklesané výškové metre                    1 006,00 m

Kvačianska dolina

  Je sobota, 26. jún 2010, počasie neprijateľné na plánovaný výstup na Sivý vrch od horárne Biela skala. Hmlisto s občasným mrholením, slabý vietor, po nočnom daždi. Dobrovolní členovia Horskej služby Zuberec plánujú výstup na Sivý vrch zo Zuberca, teda opačným smerom. Je to akcia pre deti. Vzhľadom na to, že na nástupe je ťažba dreva a na zvážnici je blata ako keby to rozryli divoké svine, zrušil som plánovanú trasu s tým, že navštívim Oblazy.

    Z horného konca obce HUTY pomaly kráčam po ceste spevnenej asfaltom. Sem, tam keď zafúka slabý vietor je vidno niektorý z okolitých kopcov a nádherný ráz tejto dediny na rozhraní Oravy a Liptova. Je málo obývaná, domov je tu viac ako obyvateľov. Takéto nádherné drevenice sa nachádzajú v tomto krásnom kúte Slovenska. Budujú sa aj nové stavby, ale nijako nenarušujú ráz kraja.
     Na dolnom konci dediny asfaltová cesta vedie vpravo na hor do obce Veľké Borové. Tu odbočujem vľavo na lesnú cestu, teda pôvodnú cestu vedúcu do Kľačian. Táto cesta voľakedy slúžila ako obchodná cesta spájajúca Oravu s Liptovom. Pocestní trhovníci po nej navštevovali jarmoky v Trstennej. Vozový hostinec bol neďaleko v tiesňavách Hutianky, táto vyhlásená krčma bola vypálená počas druhej svetovej vojny. Ale vráťme sa k pôvodnému cieľu Oblazom.

    Takto v dnešnej dobe vyzerá jeden z mlynov. Je vidno náhon, ale teraz nie je napájaný vodou. Druhý z mlynov je po čiastočnej rekonštrukcii. Dokonca je použiteľný na rezanie dreva, teda funkčná je časť píly. Samotná mlynica je v postupnej rekonštrukcii. Po obhliadke celého komplexu, vyfotografovaní zaujímavých častí a po rozhovore s terajšími obyvateľmi (reštaurátormi) mlyna som sa vybral cez tiesňavu k neďalekému vodopádu, do Veľkého Borového a odtiaľ pomaly späť do Hút. Doporučujem všetkým navštíviť túto vzácnu pamiatku.


Fotografie " OBLAZY" sú na odkaze tu:
http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/KvacianskaDolinaOblazy#

Fotografie "HUTY" sú na odkaze tu:
http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/HUTY#

Vítanie jari v Malých Karpatoch

    Je sobota, 20. marec 2010, deň pred prvým jarným dňom. Jeho oslavu sme vykonali krásnou kondičnou túrou v Malých Karpatoch takzvaným Malým Malokarpatským okruhom. A účastníci? No predsa môj brat Alino a ja. Začíname tradične na železničnej stanici Smolenice. Tá je v nadmorskej výške 204 metrov, najvyšší plánovaný výškový bod sú Záruby 768 m.n.m. Alino naštartuje GPS, aby sme mali záznam o našej trase, ja kontrolujem ešte ako nám idú naspäť vlaky a vyrážame pomaly pod horu. Po žltej značke sa pomaly blížime k rozcestníku Pod Havraňou skalou vo výške 448 m.n.m., tu odbočíme vľavo smerom pod Havraniu skalu. Sme na červenej značke pomenovanú v Malých Karpatoch ako Cesta hrdinov SNP. Tu dostihneme prvých turistov, pýtame sa akú trasu plánujú urobiť a pomaly pokračujeme ďalej. Pod Havraňou skalou zastavujeme, pozeráme čo sa za tých pár dní, čo sme tu neboli zmenilo. Sneh zmizol, objavujú sa sem tam snežienky, zo zeme sa tlačia prvé listy Cesnaku medvedieho, skrátka jar je tu. Dlho sa nezdržíme lebo pred nami je viac ako polovica túry. Potrebujeme sa dostať až do Čertovho žľabu. Stále stúpame a stúpame a ani si neuvedomujeme, že sme vystúpili do výšky 625 metrov nad morom, t.j. do sedla pod Zárubami. Čo sme nastúpali, musíme zase zísť dole, pretože ideme dole na Brezinky a tie sú v nadmorskej výške asi 349 metrov. A potom znova hore na hrebeň k jednému zo strážnych hradov Ostrý kameň. Takže sme sa trocha zase zapotili, výška 562 m.n.m. Začal nepríjemný vietor, vymenili sme si čapice, aby nám ich veľmi silný nárazový vietor neodniesol do doliny. V závetrí dopĺňame tekutiny, dávame si niečo do úst. Je tu nádherne, ale musíme pokračovať a teraz len po hrebeni až na Záruby. Tento úsek je jeden z najkrajších, vápencové bralá v úctihodnej dĺžke sú obnažené, z jednej strany strmý zráz, z druhej o niečo miernejší a zarastený bučinou. Treba nastúpať asi 120 metrov a sme na Zárubách.

Tento rok je to tretí raz, čo sme na najvyššom bode Malých Karpát. Je tu skupina poľských turistov pracujúcich v Trnave. Chvíľu pobudneme a zostáva len klesanie dolu cez Havranicu, Havraniu skalu dole až na stanicu Smolenice. Občerstvenie a cesta domov.

Takto sme oslávili koniec zimy a začiatok jari. Na niektorých fotografiách je vidno ešte posledné zbytky snehu.

Fotografie:

http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/MaleKarpatyMalyOkruh#5451136584999922738

Malé Karpaty, Vysoká 754 m.n.m.; 6. január 2010

   Ráno ako je zvykom vlakom do Šaštína ako obvykle, príchod o 07.04 hodín. Alino upratoval pred domom sneh čerstvo napadnutý. Do rána napadalo asi 10 centimetrov a stále ešte sneží.

    V kuchyni sa motáme, Alino niečo zje, varíme čaj a hodnotíme čo sa asi dnes stane. Plánovaný odchod bol na 08.00 hodín, ale Steve (takto budem nazývať nášho klubového kolegu Štefana Iršu) mešká. S Alinom ideme zistiť čo sa deje. Počasie sa podpísalo pod neskorší odchod, tiež povinnosti upratať sneh pred domom a samotnou garážou.

    Počasie prijateľné, sneženie, bezvetrie a teplota okolo mínus dva stupne celzia. Steve štartuje automobil, my pomaly odchádzame domov pre batohy. Medzi tým Steve prichádza, my berieme batožinu, naložíme do auta, lúčime sa s matkou, odchádzame smerom na Borský Mikuláš, Mikulášov, Plavecký Mikuláš do Rohožníka. Vítame sa so Steve-ovým bratom Mirom, berieme batohy a odchádzame na túru. Počasie je aj tu nezmenené, sneženie a asi mínus dva stupne pod nulou. Prechádzame okolo prvého zaujímavého objektu, zvonice, robíme prvé zábery. Miro ešte pripomína, vzadu je židovská motlitebňa. Prechádzame cez hlavnú cestu a sme na modrej značke vedúcej až takmer na vrchol nášho cieľa Vysoká 754 m.n.m.

Vychádzame z dediny, prechádzame cez koľajisko a po modro značenom chodníku stúpame pod bukovú horu. Je tu nádherne, bučina je bez lístia, predsa je zima a má to svoje čaro. Brodíme sa snehom k prvému zaujímavému bodu Olšákov mlyn, je to síce zrúcanina, ale zaujímavá. Potok bez názvu sa vinie vpravo v smere chôdze, asi po polhodine sa popod cestu presúva na ľavú stranu a vpravo je pred nami nádherná vápencová skala. Miestni ju volajú skalka. Cesta stále vedie bukovým lesom asi až do nadmorskej výšky 700 m.n.m. a to sme urobili asi 500 výškových metrov. Tu je to už len strmé stúpanie až  po dosiahnutie vrcholu. V tomto teréne stretávame skupinu turistov z Bratislavy. Je ich úctihodný počet, ešte vtipkujeme, aká električka prišla a či nemala meškanie. Ich vedúci na to, odpočívajte, aspoň sa nemusíte hanbiť za to, že nevládzete. Už sa cítime na vrchole a to aj z toho dôvodu, že sa čím viac ochladzuje, sneží menej, pribúda nízka oblačnosť, čo sa prejavuje ako hmla. Ideme po hrebeni, vpravo dole je asi 50 metrový zráz, vápencové skaly sú namrznuté, treba dávať pozor, aby nedošlo k úrazu.

    A je to tu. Na vrchole vidíme obrovský drevený kríž. Postupne sa pri ňom schádzame, podávame si ruky na znak úcty a vďaky, že nám bolo dopriate vystúpiť až sem.

  

zľava Alino, Miro Irša, Steve, Zdenko

Robíme pár záberov na pamiatku. Teraz príde  pár pohodových minút, Steve naleje vynikajúcej slivovice len Mirovi a mne, vzhľadom na to, že Alino je abstinent a Steve bude zase šoférovať. Pripíjame si, ale je treba doplniť aj energiu. Steve si v závetrí uvarí polievku, ostatní si vychutnávame proviant donesený v batohoch, zapíjame teplým čajom.  Je tu nádherne, mladý buk má na konároch srieň tak nádhernú, že sa cítime ako v ľadovom kráľovstve. Viditeľnosť sa ani na chvíľu nezlepšuje, dohľad je asi tak na 500 metrov, čo nám bráni k nádherným pohľadom na Záhorie, prekrásne borové lesy, dokonca vojenské letisko Kúchyňa. Ale nič z toho. Myslím si, že to je momentálne na škodu, ale predsa počasie sa zmení a tá nádhera tu zostane na veky, dokonca tu bude aj keď my tu nebudeme alebo sa budeme na túto nádheru pozerať zhora, keď nám to bude dopriate. V pozadí je vidno len nízku oblačnosť, prejavujúcu sa ako hmla, pretože sa rýchlo začal zvyšovať tlak. Takže ešte chvíľu pobudneme, začneme zostupovať pretože sa skoro stmieva a chceme prísť dole ešte za svetla. Začína sa ochladzovať a na vrcholovej časti začína byť zľadovatený a šmykľavý terén. Posledné fotografie, začíname opatrne zostupovať. Cesta zostupu je tá istá, takže máme vyšliapaný chodník, len strmá časť je veľmi zľadovatená a zošmýkaná predchádzajúcim zostupom veľkého počtu turistov. Títo pokračovali až na Zochovú chatu.

Ľadové kráľovstvo Záhoria

    My odbočíme vpravo a pokračujeme postupne dole až do Rohožníka.V miestnom hostinci doplníme tekutiny, prichádzame k Mirovmu bydlisku, ukladáme batohy do auta. Rozlúčime sa, poďakujeme za príjemne strávený deň a vyrážame na spiatočnú cestu domov.

     Takto sme trávili deň Trojkráľový...

Fotografie:

http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/Vysoka060110# 

ZÁRUBY 768 m.n.m.; Malé Karpaty 2010

Tohtoročná sezóna bola zahájená dňa 2. januára 2010

      Zahájenie som vykonal výstupom na najvyšší vrchol Malých Karpát, Záruby 768 m.n.m., spolu s bratom Alojzom. V ďalšom texte bude o ňom zmienka vždy pod meno Alino. Takto ho voláme od malička. Ani neviem ako k tejto prezívke prišlo, ale koniec koncov nie je na nej nič hanlivé a je to dlhoročný návyk.

      Ráno som pricestoval do Šaštína vlakom. Tu sme spolu s bratom zhodnotili situáciu a rozhodli, že ďalším vlakom cestujeme do Smoleníc. Počasie dobré, sneženie, teplota asi okolo nuly, viditeľnosť dobrá. Dobré rozhodnutie, nemáme čo banovať.

      Takže príchod do železničnej stanice Smolenice o 09.49 hodín SEČ. Na stanici prvé tohto ročné foto a nástup na túru. Po žltej turistickej značke smerom k obalovačke po ceste spevnenej asfaltom, potom kúsok po panelke a sme v bučine. Po mierne zasneženom chodníku stúpame k Havranej skale, tu sa na chvíľu zastavíme a urobíme prvé tohto ročné zábery v Malých Karpatoch.

 Mierne zasnežená Havrania skala nám dala za povinnosť, zastaviť sa aspoň na chvíľu a pospomínať na dni, ktoré sme tu strávili už skôr. Pokračujeme ďalej dolným chodníkom. Je to lesný neznačený chodník vedený po vrstevnici až na modrú spojovaciu značku vedenú od Smolenického zámku až na Brezinky. Po chvíli chôdze stretávame prvých turistov s psíkom, zastavujeme sa na chvíľu, prehodíme zopár slov a znova pokračujeme až do Čertovho žľabu. Nasleduje odbočenie na zelenú značku vedúcu takmer pod vrchol najvyššieho kopca Záhoria a našich Malých Karpát. Je to prudké stúpanie s prevýšením asi 130 metrov. Potom je to už len pár metrov na samotný vrchol. Pod vrcholom nastáva silné prúdenie, severný studený vietor, nepríjemný. Ale nám to nevadí, pretože máme príjemný pocit. Pod vrcholom zastavujeme z dvoch dôvodov. Prvým je rozhodovanie o spiatočnej ceste, snáď ani nie rozhodovanie, ale len konštatovanie, kade vedie červená značka kopírujúca hrebeň Malých Karpát. Vzhľadom na to, že sme na hrebeni, je mierne zasnežený, po predchádzajúcom odmäku zľadovatený. Takže je nutné dávať veľký pozor pri chôdzi aj keď používame palice. Je to výborná turistická pomôcka. Druhým dôvodom je fotografovanie. Nemôžeme si odpustiť urobiť snímok s vápencovou skalou, bralom vystupujúcim z južnej strany. Takže balíme a vystupujeme konečne na vrchol. Ten je niekoľko metrov za skalou, ktorú obchádzame z pravej strany v smere chôdze a už konečne vidíme dvojkríž stojaci vľavo od vrcholu označený smerníkom s nadmorskou výškou 768 m.n.m. A sme na vrchole. Na vrchole si s Alinom podávame ruky na znak dosiahnutia dnešného cieľa a vzájomnej radosti.

 

       Na chvíľu dávame dole rukavice, robíme pár záberov, schádzame dole do závetria aby sme sa napili čaju. Toto foto nám urobili mladí turisti so psíkom. Počas pobytu na vrchole pribudol ďalší návštevník.

     Cieľ bol dosiahnutý, nastáva už len zostup. Teraz už len po hrebeni a stále s miernym klesaním. Na hrebeni riadne fučí, takže sa snažíme dosiahnuť skôr závetrie. Prechádzame cez Havranicu s výškou 717 m.n.m., takže sme zostúpili asi o 50 výškových metrov. Po chvíli vchádzame do bučiny, chodník je nižšie hrebeňa, sme v závetrí, pocitová teplota sa mení k lepšiemu. Stále zostupujeme až na kótu 520 metrov na Havranej skale. Ešte niekoľko metrov a sme na rozcestníku, tu odbočujeme vpravo a smerujeme pomaly dole až na stanicu Smolenice.

       Nasleduje chvíľa čakania na vlak s odchodom o 15.12 hodín a následná cesta domov. Takto sme trávili druhý deň v Novom roku 2010.

       Nedá mi spomenúť aj návštevu nášho kolegu s JAMES Štefana Iršu v Šaštíne. Chvíľu sme pohovorili, družný rozhovor samozrejme o VHT, jeho bývalých aktivitách v Alpách a následne o plánoch, ktoré musíme zrealizovať v tohto ročnej sezóne.

             Vrchol Zárub trocha inak...

Fotografie:

http://picasaweb.google.sk/zdenkostrelec/MaleKarpaty2010#